Profesor Milan S. Ďurica bol doslova dar nebies nám všetkým na Slovensku žijúcim občanom, pretože nebyť jeho, sotva by sme sa dozvedeli skutočnú pravdu o našich národných slovenských dejinách a rovnako tak i prvom slovenskom prezidentovi, Msgr. ThDr. Jozefovi Tisovi. Tí dnešní tzv. hysterici, a nie je ich málo, to nie sú historici, ktorým by ležala na srdci túžba napísať o svojom Slovenskom národe a jeho histórii pravdu; celú a ničím neskreslenú. Títo nám ešte aj dnes, po vyše 30 rokoch, čo bol vyškrtnutý článok z Ústavy, o vedúcej úlohe Komunistickej strany Slovenska (KSS), sa schovávajú za isté inštitúcie, ako je i napríklad Slovenská akadémia vied (SAV), a aj naďalej vypúšťajú otravný dym dezinformácii o našich slovenských a národných dejinách. Sotva, čo i len jeden z nich, sa môže postaviť na roveň pána prof. Milana Stanislava Ďuricu, ktorý prednášal vyše 30 rokov na slávnej Padovskej univerzite v Taliansku. Zrejme ešte nedozrel čas, aby sme vzdali opravdivý hold a poctu tomuto velikánovi a historikovi Slovenského národa, tak ako sa patrí a sluší za jeho neúnavnú prácu a námahu.
Verím, že náš Nebeský Otec tohto vynikajúceho historika. a zároveň i vzorného katolíckeho kňaza, už ocenil tak ako to nedokáže nikto z nás. Teraz už len treba počkať, kedy sa v pozemskej vlasti nájde dobrá vôľa a sa mu vzdá za jeho práca taký hold a pocta, aká mu právom prináleží a patrí, za jeho neúnavnú a vynikajúcu prácu na povznesení slovenského národa.
Ignác Juruš
Mal som tú česť osobne ho spoznať v roku 1985. S jeho menom som sa stretol po prvýkrát, keď som prišiel do Ríma na štúdiá v roku 1983. Bolo to na stránkach slovenskej tlače, ktorá vychádzala v zahraničí, ale nielen. V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda bola aj komunita saleziánov, a Milan S. Ďurica bol predsa jeden z nich, aj keď pôsobil už vtedy na Univerzite v Padove. Profesor Ďurica bol pojem, bol niekto. Bol prominentným autorom nielen v Slovenských hlasoch z Ríma, ale aj v Jednote, v Kanadskom Slovákovi, v Slovak Studies, či v Slowakei, aby som spomenul len tie najznámejšie, ktoré sme v zahraniční mali.
K jeho študentom v Padove patril aj Dr. Ján Hnilica, brat biskupa Pavla, a bol to práve on, ktorý mi sprostredkoval prvé stretnutie s Prof. Ďuricom v Padove. Sú momenty v živote, na ktoré sa nedá zabudnúť. Poznať profesora Milana Ďuricu nielen ako vedca, historika, spisovateľa a publicistu, ale aj osobne ako kňaza a človeka, bolo a je pre mňa veľkou cťou a povzbudením. Povzbudením, že netreba sa báť, a že za svojim vypovedaným či napísaným slovom si človek musí stáť.
Naše kontakty a priateľstvo pokračovalo aj na Slovensku po Novembri 1989. Spolu sme boli aj námestí v historickej noci 1. januára 1993 i potom cez deň na slávnostnej svätej omši v Dóme sv. Martina v Bratislave, na ktorej sme spolu s arcibiskupom metropolitom Jánom Sokolom privítali obnovenú slovenskú štátnosť, 2. Slovenskú republiku.
O pár rokov som mal to šťastie pracovať v Slovenskej televízii v čase, keď vrcholila kampaň proti jeho knihe Dejiny Slovenska a Slovákov, kde sa proti nemu postavila celá armáda postkomunistických historikov združených v Slovenskej akadémii vied. A pritom v tejto knihe ide len o stručný prehľad slovenských dejín z národného, slovenského hľadiska, kde okrem bežných známych udalostí sú zaznamenané hlavne tie, ktoré boli zamlčované alebo ktoré boli predstavované v úplne falošnom ideologickom svetle. Kniha vyšla v šiestich vydaniach, naposledy v roku 2021.
Tí, ktorí M. S. Ďuricu najviac kritizovali a kritizujú, s veľkou pravdepodobnosťou nikdy od neho nič nečítali, lebo ak by si dali tú námahu, zistili by, že profesor M. S. Ďurica predstavoval verejnosti historické dokumenty v ich súvislostiach, a nie vlastné názory. Vtedy, písal sa rok 1998, sa nám v STV podarilo pripraviť aj dokument Pevnosť i nádej sedmobrežná, kde veci okolo tejto kauzy boli jasne vysvetlené. Zlaté časy plurality v médiách publikovaných v slovenčine… Moje stretnutia s profesorom M. S. Ďuricom trvali do posledných dní jeho pozemského života a vždy boli pre mňa povzbudením, že Božie talenty (Mt 14, 25 – 30), ktoré sme dostali, v nijakom prípade nesmieme zakopať.
Krátke curriculum vitae
Milan Stanislav Ďurica sa narodil 13. augusta 1925 v obci Krivany. Po skončení saleziánskeho noviciátu zložil svoje prvé rehoľné sľuby 16. augusta 1944. Ako jedného z najlepších študentov ho predstavení v roku 1947 vyslali na štúdiá do Talianska. V rokoch 1951 – 1955 pomáhal dokončiť teologické štúdia slovenským saleziánskym bohoslovcom, ktorí utiekli na Západ po roku 1948 s pomocou odvážnych spolubratov bl. Titusa Zemana a Františka Revesa.
Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1956 v Turíne. Habilitáciu doktora politických vied získal v roku 1961 v Padove. Ako teológa ho pápež Ján XXIII. vymenoval za poradcu Prípravnej komisie pre 2. Vatikánsky koncil v odbore Disciplína kléru a kresťanského ľudu. Od roku 1967 bol profesorom politických vied a dejín na Padovskej univerzite, kde pôsobil až do dôchodku v roku 1997. Profesor Ďurica spolupracoval s encyklopedickými nakladateľstvami a vypracoval heslá o slovenských a stredoeurópskych osobnostiach pre viaceré náučné slovníky, ako Enciclopedia Filosofica, Lexikon fur Theologie und Kirche, Dizionario Ecclesiastico, Bibliographisches Lexikon zur Geschichte Sudosteuropas, Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska a iné.
Prof. Milan S. Ďurica bol po každej stránke mimoriadnou a vzácnou osobnosťou. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval najmä štúdiu slovenskej histórie, kde – napriek mnohým prekážkam a ťažkostiam, ktoré sú údelom slovenského emigranta v cudzine – sa prepracoval na riadneho profesora politických a ústavných dejín na slávnej Štátnej univerzite v Padove založenej v roku 1222. Tu ako vysokoškolský pedagóg pôsobil 34 rokov. Ako usilovný a svedomitý vedecký pracovník má za sebou neobyčajne bohatú činnosť, ktorou sa bezpochyby zaradil medzi najznámejších a najrozhľadenejších slovenských historikov vôbec.
V roku 1991 ho minister kultúry vymenoval za prvého riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme; zaslúžil sa o jeho uznanie vo Vatikáne. Od roku 1993 pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a významným spôsobom prispel k vybudovaniu Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá má vo svojich fondoch prakticky celú jeho osobnú knižnicu počítajúcu vyše 30 000 kníh.
Za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť ho vysokým štátnym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky ocenil aj prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro. Slovenské štátne vyznamenanie už môže dostať len in memoriam.
I keď názory na jeho tvorbu sa rôznia, nikto mu nemôže neuznať šírku záberu a hĺbku pohľadu jeho mnohostrannej vedeckej činnosti. Bibliografia jeho prác, ako ju zostavil Dr. Jozef M. Rydlo (Scripsi vobis V. zv. (Bratislava : Post Scriptum, 2020), obsahuje 4350 bibliografických jednotiek. V Bratislave v roku 1993 založil v Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, ako pokračovanie Centra štúdií dejín strednej a východnej Európy (CESEO), ktoré mal na univerzite v Padove.
V Slovenskej republike sa tento Ústav etabloval krátko po historických zmenách hneď na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď sa okolo Prof. Milana S. Ďuricu združila pracovná skupina historikov, ktorí boli presvedčení, že v slovenskej historiografii chýba nielen slobodný prístup k historickému štúdiu, ale najmä výklad zistených skutočností, ktorý by nebol podmieňovaný vládami a oficiálnymi vedeckými inštitúciami, ktoré stále účinne ovplyvňujú značnú časť myslenia i vedeckej a publikačnej činnosti historikov v Slovenskej republike.
Teraz pri príležitosti storočnice prof. Milana S. Ďuricu Ústav dejín kresťanstva na Slovensku vydal dve publikácie Slováci a Sedembolestná (LRB 64) a encykliku pápeža Leva XIII., ku ktorej v roku prof. Ďurica napísal odbornú štúdiu (LRB 65).
Ján Košiar