Farnosť a obec Valaská Belá, príbuzní a priatelia zorganizovali 17. mája 2026 už 12. ročník Memoriálu – spomienky na svojich slávnych rodákov P. Šebastiána Labu SJ a Dona Antona Hlinku SDB, ktorí z tejto rázovitej slovenskej obce pochádzali. Hlavným celebrantom sv. omše bol P. Marcel Mecko SJ a kazateľom Don Jozef Luscoň, SDB. Tohto roku sme viac spomínali na Antona Hlinku, lebo si pripomíname storočnicu jeho narodenia (1926). Obidvoch kňazov pripomínajú aj pamätné tabule na Kostole sv. Michala. Z homílie Dona Jozefa Luscoňa:
Drahí duchovní otcovia, bratia a sestry, milí priatelia,
dnes je tu také pestré zastúpenie, lebo sú tu aj saleziáni, aj jezuiti. Teda salezián som len ja, ale jezuiti, aj vy, ktorí si pamätáte na týchto dvoch veľkých mužov slovenského národa. Tak je možné nazvať pátra Šebastiána Labu a dona Antona Hlinku.
Poďme už na to.
Rozoberiem trošku osud Antona Hlinku, lebo bude sto rokov od jeho narodenia. A to je odkaz aj pre nás.
Ja keď prídem skôr a mám čas, sa prejdem po dedine a dávam si také otázky, že zaujímavé aká je členená tá dedina, ako tu mohli vyrásť takýto velikáni, akí sú teraz mladí ľudia, čo žijú, ako odpovedajú na Božie volanie. Lebo to ako sa stane páter Šebo alebo otec Anton Hlinka, to je všetko odpoveď Pánu Bohu.
Áno. Áno.
Lebo základný vzorec medzi Bohom a človekom je ten, že Boh dáva výzvy a my povieme áno alebo neodpovieme. Aj tak sa môže vzpriečiť človek. No a keď pozrieme na koniec života, tak vidíme, že to áno Bohu dáme veľakrát.
Stretol som tety, išli na ruženec. Pýtam sa, kde sa tu narodil don Hlinka a tety mi tak hovoria, no tu by ste prešli po tej lávke a za potok, ale je to zbúrané už. Takže ten dom už nenájdeme…
Keďže má storočnicu, tak troška viacej sa mu povenujeme.
Narodil sa tu, ale odišiel do Považskej Bystrice. Tam prežil detstvo, no ale ten rodný kraj sa istotne vpísal do jeho srdca. Pretože ten ďalší jeho život ukazuje, aký bol športovec, aj mrštný, aj šikovný, aj inteligentný. Ako mal rád prírodu, ako mal rád tento národ. To všetko v ňom bolo. A zároveň hlavné volanie bolo, že Pán Boh ho povolal do kňazstva a stať sa saleziánom.
Cesta k tomu, v tomto čase, bola ísť do Šaštína; tam naši prišli v roku 1924, už to mali rozbehnuté, tak v 1944, už si robí Anton noviciát, potom sľuby. Dali ho na štúdiá, no ale potom vidíme, že prichádzajú tie roky barbarské, komunisti.
Akcia K. Kláštory z 13. na 14. apríla 1950 všetkých ich sústredili. No aj tých mladých, mali sme okolo 150 bohoslovcov. Naši boli sústrední do Šaštína, potom ich previezli do Podolínca. V tom kláštore ich bolo okolo 800 rehoľníkov, aj jezuiti tam boli, aj iné rehole. No a nechceli podpísať. Lebo stačilo len taký maličký papierik podpísať, že vystupujú z rehole. No ale nikto nepodpísal. Tak ich poslali najprv. na Stavbu mládeže. Je to neďaleko Nimnice, tam kde sú tie kúpele teraz. Bolo tam asi tritisíc mladých ľudí, kopa dievčat i bohoslovci. Dievčatá sa chcú vydať však? Takže je taký zápis, jeden sa našiel, ako jeden salezián písal, čo prežívali, keď budovali tú priehradu. A píše, že ich naschvál dali do jednej budovy, kde len drevená priečka oddeľovala tých bohoslovcov od dievčat. Veď nie sme proti dievčatám však, ale myslíme stále na to, že sú to bohoslovci a z tej formácie, aj prísnej aj duchovnej zrazu sa ponúkajú také veľké slobody.
Jeden salezián spomína, že sa mu veľmi páčila jedna dievčina. Ako mladý človek na ňu aj žmurkol, usmial sa na ňu, ona tiež. Mali tam aj divadlo, kino, a teda sa vie, ako uvoľniť mravy. No a on sa rozhodol po jednom filme v kine, že ju chytí za ruku. A tak ako vychádzali od dverí zo sály, prišiel k nej a chytil ju za rúčku, a ona nič. Ešte raz. Nič. A podišiel ďalej, že čo prečo, veď sa usmiala predtým. No a zistil prosím, že tá dievčina mala tú ľavú ruku drevenú. No a ten salezián si vtedy povedal, nechytaj dievčatá za ruky, ty im máš byť kňaz. Aj ten salezián sa stal kňazom, ale to nebol Anton Hlinka, to bol niekto iný.
Anton Hlinka sa aj tam prejavil ako vodca. Z iných dokumentov vieme, že jezuiti mali pátra Krišpína, to bol tiež jeden taký akčný rehoľník. A Anton Hlinka, navyše, aj poznal ten kraj. Takže aj do Púchova odskočili, aj potajomky priniesli Pána Ježiša.
Za nimi chodil aj Ernest Macák, za nimi chodil aj Titus Zeman. Viete, keď ich bolo 150, a nevideli východisko, tak mnohí aj rozmýšľali, že sa oženia. Takže don Macák ich povzbudzoval, a Titus bol pripravený na prevádzanie týchto bohoslovcov cez Oravu až do Turína, aby tam doštudovali za kňazov a potom sa vrátili. Hovorili si, ten komunizmus nemôže trvať dlho, to padne za pár rokov, a nech sú kňazi pripravení. Veď saleziáni prišli aj odtiaľ na Slovensko v roku 1924, takže oni tú cestu poznajú, a mnohí boli práve tam vyštudovaní v Taliansku, takže o týchto možnostiach vedeli.
No a čo sa stalo: To vieme aj zo životopisu blahoslaveného Titusa Zemana.
Prvá výprava prešla cez Moravu, druhá cesta bola veľmi nebezpečná. Lano, ktorého sa držali, sa pretrhlo. Tak sa zachraňovali, a nie všetci vedeli plávať. Neodhadli celkovo tú situáciu, bola to v apríli, z ôsmeho na deviateho. Keď pozriete mapu, odkiaľ tečie rieka Morava, ľady sa topili, a všetko dookola bolo zaplavené. Boli tam aj iní kňazi, bolo ich spolu 22, bol tam aj Anton Hlinka. On niesol čln. No a teraz už svitalo a prevádzač im povedal, tristo metrov treba prebrodiť vo vode po pás, to musíme prejsť. Lenže bežne má Morava hĺbku meter a pol, ale vtedy mala štyri metre. Bežne má okolo šírku 30 metrov, ale vtedy to bolo rozliate. Takže nenašli sily a povedali si, že urobíme ten prechod inokedy. Ale keď vychádzali od rieky, tak v Malých Levároch sa nejaký „dobrodinca“ našiel, čo zavolal policajtov, pohraničníkov, tajných vojakov a začal lov na ľudí.
Ale Anton bol šikovný, a dokázal odísť, zdúchnuť im, a stihol prísť na prvý osobák, robotnícky vlak, okolo šiestej, ktorý išiel do Bratislavy. Šiestich vtedy nechytili a šestnástich chytili. Antonovi sa potom neskôr podarilo ujsť na druhý pokus. Prišiel do Turína, tam už boli aj tí, ktorí tam prišli predtým.
No a teraz možno by sme pozbierali také čriepky z jeho života, ako o nich hovoril v Bratislave na Miletičovej. Ja som tam prišiel v roku 1995, on tam prišiel v už deväťdesiatom roku.
Don Anton bol veľmi inteligentný, študoval filozofiu, pedagogiku, psychológiu a samozrejme teológiu, dosiahol aj doktorát. Bol pripravený na takú profesorskú činnosť, pedagogickú, a skutočne aj pracoval ako pedagóg, učil vo Viedni, v Miláne aj po iných miestach.
Nikdy ale nezabudol na Slovensko a stále sa modlil za náš národ. A tak keď prišla taká možnosť použiť médiá, vtedy tobol Hlas Ameriky, Slobodná Európa aj rádio Štefanus, zo všetkých týchto rádií hovoril. Staršia generácia si iste pamätá, že večer v sobotu sa naladilo rádio a Anton Hlinka z Mníchova tam hovoril, čo sa stalo na Slovensku: „V Bardejove pustili policajti psov na pútnikov, čo šli do Gaboltova, … tam sa toto a to stalo.
A potom vyšlo aj najavo, že kto vlastne mu tak často volával. Bol to aj Ján Čarnogurský iste, ale aj Laco Stromček, ktorý bol v hnutí Fatima, ktorý žiaľ počas koronavírusu zomrel, hoci bol ešte mladý.
Otec Hlinka mal dobré kontakty mal aj s inými Slovákmi v zahraničí. Aktívny bol vo Svetovom kongrese Slovákov, to bola je taká svetová organizácia Slovákov, hovoril na rôznych konferenciách, ako sa u nás porušujú ľudské práva na Slovensku, v Česko-Slovensku.
Don Hlinka aj veľa písal. Napísal 29 kníh. Mám niekde ich zoznam. Založil sám aj vydavateľstvo, okrem toho okolo 30 kníh preložil a vydal tak diela aj iných autorov.
Raz spomínal, že ktosi mu poslal rukopis zo Slovenska, životopis profesora Štefana Hlaváča. Keď to pozrel, hneď si povedal, že tú knihu treba vydať. Volá sa to Po priamych cestách. Vtedy, keď za tých čias nebolo náboženskej literatúry, tak sa to pašovalo, aj napr. cez Juhosláviu, boli tam naši saleziáni, aj v spolupráci s inými rehoľníkmi prevážalo sa to aj vo veľkých trambusoch, nákladných autách. A potichu, v noci. Sám viem, raz veľké auto prišlo do Prešova, ja som tam vtedy bol, celé jedno auto sme v noci vykladali.. Bola to tá červená slovenská obrázková Biblia z Juhoslávie.
A nielen to. Otec Anton bol zaujímavý, aj tým že mal prehľad, čo je potrebné na Slovensku, a poslal Júliusovi Chalupovi celé nahrávacie štúdio. Neviem, či pamätáte tie košické pesničky a to všetko, čo išlo v tom čase, tak to sa tam nahrávalo na tom zariadení, čo on poslal. Našiel spolupracovníkov aj medzi evanjelickými bratmi, ktorí pašovali či knihy alebo techniku.
No a keď sme už pri tých médiách, tak Juraj Drobný spomína, to je šéfdramaturg televízie Luxu, a on bol za vznikom katolíckej televízie u nás. A to tak, lebo don Juraj Török, bol salezián, ešte žije, z tretej výpravy Titusa, bol kamarát Antona Hlinku. Tak on tam v tej Amerike skutočne s tými médiami veľa robil, kameroval, má bohatý videoarchív, aj filmový archív všeličoho. On mal dobré kontakty aj na Americkú biskupskú konferenciu a zase prepojenie s Hlinkom. Takže ten počiatok televízie Lux bol takýto…
Vrátim sa k otcovi Antonovi, možno pamätáte aj jeho prednáškovú činnosť. On prešiel celé Slovensko. Ja keď som počul, kde je, tak veľmi rád som išiel, pretože hovoril takým nezvyčajným spôsobom, veľmi príťažlivo a zrozumiteľne. No a raz, keď som bol v Košiciach, dostal sa aj do „Bieleho domu“. Tam komunisti Krajský výbor KSS, tak sa to nazývalo „Biely dom“. Sála bola obrovská. No a na košickej kalvárii, kde boli saleziáni, núkali mu jesť, ale on povedal: „Keď mám večer prednášku, od obeda nejem ani nepijem a alkohol už vôbec nie.
Tak ako išli roky, dostal aj profesúru, učil aj v Trnave na univerzite, možno poznáte tie jeho kázne, ktoré boli v rozhlase alebo ktoré boli aj televíziou snímané. Len potom sa stalo, že možno táto choroba, postihuje špeciálne intelektuálov, že ho napadol ten Alzheimer. To ako tie tety vraveli po revolúcii: „Všetko bolo dobré s tou nežnou revolúciou, len tých dvoch Nemcov tu nemali pustiť: Parkinsona a Alzheimera, žiaľ pustili ich.“
No tak on chytil toho Alzheimera. Chudáčisko teda, tak kým sa dalo bol spolu s nami v komunite, no ale zároveň to chytil aj don Izakovič a aj Rafko Černý, to boli jeho ročníky, kolegovia. Takže išiel do Prievozu, kde sa starali oňho rehoľné sestry.
My sme ho tam navštevovali. Na každého z nás reagoval ináč. Ale niečo veľmi nám aj chcel povedať, ale problém bol v tom, že ovládal jazyk anglický, taliansky, nemecký, myslím aj španielsky, aj latinský aj slovenský, a sa mu chudákovi miešalo. Preskakoval zo slova na slovo a už nebol schopný jasne sa vyjadriť. Nedalo sa mu rozumieť, hoci možno nám toho ešte veľa chcel povedať.
Jeho činnosť ocenil aj štát, dostal vyznamenanie Ľudovíta Štúra I. triedy aj rad Andreja Hlinku prvej triedy, bolo to dobre, že sme si ho aj takto ocenili. Bol to nebojácny človek, ktorý mal rád náš národ, to isté aj platí a j o pátrovi Šebovi.
Oni boli tí, ktorí mali radi našu vlasť. Keď sa niečo dialo, tak o tom na Západe rozprávali a písali dávali to najavo. A cez Slobodnú Európu a Hlas Ameriky sa to dostávalo aj k nám domov. Každý išiel na to iným spôsobom, robili, čo bolo v ich silách a zúročili talenty, ktoré dostali do Pána Boha. Nezabudli na náš národ, vedeli čo mu osoží a tiež vedeli, že overené hodnoty treba žiť.
Tak ďakujme Pánu Bohu za týchto veľkých ľudí, vašich rodákov, je dobre, že sa na nich spomína. Dnes som trošku pripomenul dona Hlinku, lebo som salezián a toho roku je jeho storočnica narodenia, a pätnásť rokov, čo nás opustil.
Ešte poviem jedno. Asi mesiac pred smrťou pátra Šebastiána som sa s ním stretol v Ivanke. Bol veľmi veselý, taký ako on vedel byť, so srdcom na dlani. Bol to tiež úžasný človek. Takisto mu ležal na srdci osud nášho národa a jeho budúcnosť.
Dobrotivý Bože, prosíme ťa, aby tak ako títo vaši dvaja rodáci, aj dnes spomedzi nás prišli takí, ktorí nebudú pozerať len na seba, aby im bolo dobre, na tie svoje také dobrá, ale aby prišli takí ľudia, ktorí budú mať radi náš národ, našu mládež, našu Cirkev, našu vlasť.
Pochválený buď Ježiš Kristus.