Prof. Milan Stanislav Ďurica SDB, kňaz, historik, univerzitný profesor, oslavuje 95 rokov života (13. augusta). Počas môjho štúdia na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslosloveckej fakulte v Bratislave[1] som sa o našom vzácnom jubilantovi prof. Milanovi S. Ďuricovi prvýkrát dozvedel od svojho spolužiaka Ladislava Franca niekedy v roku 1962. Cez prázdniny sme navštívili jeho rodičov v Krivanoch. Po milom prijatí a vzájomnom predstavení sme sa dopočuli, že títo nábožní rodičia ako Boží dar prijali a vychovali jedenásť detí – šesť chlapcov a päť dievčat.
Azda v duchu inšpirácie Božieho slova si prvorodený Milan Stanislav vyvolil duchovné povolanie, istotne odprevádzaný skrytými modlitbami rodičov.[2]  Mnohé rodiny v minulosti mali túžobné želanie, aby si z ich detí milosrdný a láskavý Boh vyvolil aspoň jedno – buď chlapca, ktorý by sa vydal na kňazskú dráhu, alebo dievča, ktoré by vstúpilo do kláštora – , aby sa oddali zasvätenému životu. Tak to bolo aj v rodine nášho jubilanta Milana, kde prežívaná viera v Boha bola najväčšie bohatstvo a slúžiť mu v zasvätenom živote pokladali za mimoriadne veľkú milosť. Toto ich pium desiderium bolo vypočuté. V roku 1943 Milan Stanislav ako 18-ročný vstúpil do rehole saleziánov v Hronskom Beňadiku. Po maturite v roku 1947 ho predstavení ako mimoriadne nadaného študenta vyslali na štúdiá do Turína.
Po známej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 však už boli na Slovensku rehole zakázané a rehoľníci sústreďovaní do táborov a po fingovaných súdoch, krutých vyšetrovaniach a mučeniach boli mnohí odsúdení do dlhoročného ťažkého väzenia.[3] Po skončení štúdia na Pápežskej saleziánskej univerzite sa teda už Milan Stanislav nemohol vrátiť na Slovensko. V Turíne bol 1. júla 1956 vysvätený za kňaza.[4]
Aké radostné bolo moje prekvapenie, keď som ako odpoveď na pozvanie na moju primičnú svätú omšu v roku 1966 (hoci som vedel, že na tú slávnosť nebude môcť prísť) dostal od neho vreckové liturgické Directorium (v taliančine) a oxeroxovanú jednu z jeho štúdií (v slovenčine). Prvý raz som sa s ním osobne stretol v roku 1969 v Monteortone, blízko termálnych kúpeľov Abano Terme, kde bol profesorom morálnej teológie na tamojšej Bohosloveckej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity. Prednášal bohoslovcom pripravujúcim sa na kňazstvo a popritom ešte vykonával mnohé akademické úlohy. Po milom prijatí a veľkorysom pohostení sme uňho strávili niekoľko hodín s mojimi spolubratmi Jarkom Pechom, na ktorého škode octavii sme cestovali do Ríma, a s Jankom Klimom. Pozorne sme počúvali, akú úžasnú prácu tu odvádzajú naši rodáci zo Slovenska! V zahraničí, tam kam išli študovať, no domov sa už nemohli vrátiť, lebo doma na nich čakalo kruté a nespravodlivé vyšetrovanie a väzenie. Bola aj ďalšia skupina exulantov, ktorým sa podarilo ujsť z domova, aby unikli koncentračným táborom a žalárom. Zostali za hranicami, lebo na Slovensku ich označili za nepriateľov nového komunistického režimu…  Pokračovať v čítaní →