V roku 1918 sa na mape Európy objavil nový štát – Česko-Slovensko. Postoj Vatikánu k tomuto štátu, ktorý v roku 1918 vyrástol na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, bol ústretový a blahosklonný. Pápež Benedikt XV. vyjadril svoje sympatie vrelým pozdravným listom prezidentovi Masarykovi vo februári 1919 a k nadviazaniu diplomatických stykov medzi Svätou Stolicou a Česko-Slovenskou republikou došlo v októbri 1919. Pápežským nunciom v Prahe sa stal Clemente Micara.
Vznik Česko-Slovenska a ostatných nových štátov, ktoré vznikli po I. svetovej vojne, priniesol pre Sv. Stolicu nielen náboženské ale aj organizačné a personálne problémy. Zvlášť zložitý prípad predstavovalo Slovensko. Oddelenie od Maďarska tu vytvorilo takú situáciu, že len tri diecézy sa v svojej celistvosti nachádzali na území Slovenska: spišská, nitrianska a banskobystrická. Ostatné diecézy – ostrihomská, rožňavská, košická a prešovská (gréckokatolícka) – sa teraz rozprestierali na území dvoch alebo i troch štátov.
Všetky diecézy spravovali biskupi maďarskej národnosti a veľko-maďarského cítenia. So žiaľom treba spomenúť, že okrem košického Augustína Fischera-Colbrieho, si nevedeli nájsť správny pastoračný prístup k zverenému stádu a teda nedalo sa o nich povedať, že boli medzi veriacimi v obľube. Pre svoj nevľúdny postoj voči novým pomerom neboli prijateľní pre česko-slovenskú vládu. Niektorí z nich si to uvedomovali a uznali, že v nových politických podmienkach je ich ďalšie zotrvávanie vo funkcii nemožné. Spišský biskup Alexander Párvy sa ešte pred koncom vojny pobral do Budapešti, kde zomrel v marci 1919. Podobne aj rožňavský biskup Ľudovít Balas; ten tiež odišiel do Maďarska, kde zomrel v septembri 1920.
Pokračovať v čítaní →