Dňa 6. októbra 2018 uplynulo osemdesiat rokov odo dňa, keď z balkóna vtedajšieho Katolíckeho domu (dnes gymnázium sv. Františka) vtedajší úradujúci podpredseda HSĽS a vedúca osobnosť slovenskej politiky Dr. Jozef Tiso oznámil vyhlásenie autonómie Slovenska. V tento deň boli položené základy slovenskej štátnosti, ktoré potom boli naplnené 14. marca 1939 vyhlásením samostatného Slovenského štátu.
Slováci v prvej Česko-Slovenskej republike bojovali dvadsať rokov o svoju autonómiu (samosprávu), hoci ju mali dostať už v roku 1918 na základe Pittsburskej dohody podpísanej T. G. Masarykom. Zápas o naplnenie autonómie vyjadroval slogan „Slovensko Slovákom“ sa zavŕšil 6. októbra 1938, keď Slovensko získalo prvú národnú vládu a prvý zákonodarný snem – parlament.
Napriek tomu, že ide o jeden z najvýznamnejších dní v slovenskej histórii, neteší sa politickej ani mediálnej pozornosti – výnimkou bol iba spomienkový seminár, ktorý zorganizoval Ústav dejín kresťanstva a Miestny odbor Matice slovenskej v Žiline. Vyhlásením autonómie sa Dr. Jozef Tiso sa stal historicky prvým slovenským premiérom – do funkcie ho menoval vtedajší premiér ústrednej vlády a zastupujúci prezident Česko-Slovenskej republiky generál Jan Syrový. Štátoprávne zmeny – vrátane autonómie najvýchodnejšej provincie ČSR, Podkarpatskej Rusi – vtedy schválil aj československý parlament v Prahe.
Program spomienkového seminára v Žiline sa začal v sobotu o deviatej hodine svätou omšou v tamojšej kaplnke. Celebroval ju Prof. Jozef Kutarňa SBD zo Žiliny, spolu s Jánom Košiarom. Prof. Kutarňa vyzdvihol význam samotnej udalosti, a tiež potrebu vzdelávania mládeže v oblasti národnej histórie, a najmä dôležitosť udržania si viery v dnešnej liberalizovanej dobe.
Program pokračoval kladením vencov k pamätnej tabuli na priečelí gymnázia. Na ulici bola prítomná asi stovka občanov, ktorí sa tu zišli z rôznych kútov Slovenska, od Záhoria až po Sninu. S krátkymi príhovormi vystúpil bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, poslankyňa NR SR za stranu ĽSNS Natália Grausová, bývalý poslanec za SNS Jozef M. Rydlo, národný aktivista Stanislav Pánis či Jozef Sásik. Prítomní boli aj dvaja prezidentskí kandidáti – Štefan Harabin a Róbert Švec.
Nasledovala pracovná časť – historické prednášky. Prvú mal Ivan Mrva, riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej. Mala názov Štátoprávne snahy Slovákov pred rokom 1918. Doc. Mrva načrtol historický prierez slovenskými emancipačných snahami. Každý, aj ten najmenší národný pohyb Slovákov a ich požiadavky narážali na tvrdý odpor vládnucich kruhov. Maďari sa neraz uchyľovali ku komickým argumentom. Napríklad, že po prípadnom vymedzení hraníc Slovenska (Horného Uhorska), by na tejto hranici vznikol vysoký drevený plot, Slováci by sa nedostali na sezónne práce na juh, a preto by pomreli od hladu.
Čosi podobné sme počúvali aj po roku 1990 o možnom rozdelení Česko-Slovenska, že ekonomika skolabuje, ľudia budú hladovať a podobne. A nič z toho sa nestalo, uviedol historik. Čosi podobné počúvame aj teraz o prípadnom vystúpení z EÚ či NATO… I. Mrva vyzdvihol nielen domácich buditeľov, ale aj amerických Slovákov, ktorí práve v USA zistili, že „uhorský liberalizmus je podvod“ a plnou váhou sa postavili za oslobodenie svojich krajanov. Bez nich by nebolo dolárov na odboj, ani Pittsburskej dohody.
Druhú prednášku mal historik PhDr. Martin Lacko, jej názov bol Šiesty október 1938 – jeho význam a odraz v spoločnosti. M. Lacko načrtol, čo je podstatou tejto dejinnej udalosti a jej dopadu na Slovensko. Žilinská dohoda podľa historika spravila „bodku za 150-ročným obdobím slovenskej politiky, keď boli Slováci v absolútnej defenzíve, za obdobím, keď sa písali iba prosbopisy, žiadosti či apely na vladárov. V Žiline si Slováci prostredníctvom svojich politikov prvýkrát dupli, a naplnenie svojich národných práv oznámili. Ako svojbytný národ mali na to plné právo a tento krok bol v spoločnosti prijatý pozitívne,“ uviedol M. Lacko. „Október je mesiacom víťazstva Slovákov,“ charakterizoval význam 6. októbra jeden z dobových kronikárov.
Okrem vytvorenia prvej národnej vlády a parlamentu bol však 6. október aj koncom straníckej plurality, keďže existujúce slovenské strany (okrem marxistických), sa zjednotili do jedinej: Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty. „Treba dodať, že vzhľadom na svoju dobu, konali predstavitelia HSĽS moderne, aktuálne. Povedané dnešným newspeakom, garnitúra HSĽS prijala ,európske riešenie‘. Parlamentné demokracie zažívali totiž hlbokú krízu, úpadok, boli pokladané za zdroj nestability. Renesanciu v Európe zažíval autoritatívny systém,“ vysvetlil historik.
Málo sa spomína aj fakt, že 6. október bol aj koncom pôsobenia fašistickej strany. Po obnove Česko-Slovenska v roku 1945 však štátoprávne snahy Slovákov, vrátane snáh o autonómiu, začali byť pokladané za prejav „slovenského separatizmu“. 6. október sa v kalendároch zmenil na Deň Česko-slovenskej ľudovej armády, čo v inej podobe (Deň obetí Dukly) pretrváva vlastne podnes.
Obe prednášky sa stretli s veľkým potleskom vyše stovky prítomných. Po kultúrnej stránke podujatie obohatilo vystúpenie ľudového umelca Romana Bienika a nezabudnuteľný prednes básní v podaní Petra Babalu z Černovej.
Na koniec dodajme pre tých, ktorí tento, pre slovenský národ významný deň spochybňujú: pri jeho hodnotení treba dôsledne odlišovať dve zásadne rozdielne skutočnosti, ktorých súvis je iba vonkajší, avšak nijako nie principiálny: jednou vecou je medzinárodnopolitický kontext, v ktorom sa podarilo samostatnosť realizovať – ten bol aký bol. Čo by sme mali mať na zreteli predovšetkým, je nepomerne podstatnejšia samotná skutočnosť naplnenia štátoprávnych snáh národa.
Martin Lacko