Slovenský štát, či presnejšie Slovenská republika z rokov 1939 – 1945, je nepochybný historický fakt. Jeho jednohlasné vyhlásenie zákonodarným orgánom autonómnej Slovenskej krajiny – ktorý bol vtedy najvyšším orgánom politickej vôle občanov Slovenska – súhlasne prijala väčšina obyvateľov. A v pomerne krátkom čase ho uznala aj väčšina vtedy jestvujúcich štátov na svete, medzi nimi aj všetky vtedajšie veľmoci (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a ZSSR) s jedinou výnimkou Spojených štátov amerických.
Vznik Slovenského štátu práve 14. marca 1939 bol podmienený geopolitickou situáciou v strednej Európe, ktorú západné mocnosti prenechali exkluzívnej svojvôli Nemeckej ríše. Prispela k tomu aj krátkozraká hegemonická a odnárodňovacia politika česko-slovenských vlád, konkrétne prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša, s cieľom utvoriť neexistujúci „československý národ“.
Nemecký diktátor Adolf Hitler totiž už 5. novembra 1937 oznámil najvyšším veliteľom nemeckej armády svoje neodvolateľné rozhodnutie rozbiť Česko-Slovensko.
Všetko čo nasledovalo, boli iba politické sondovania, akým najvhodnejším spôsobom a s čím najmenšími stratami realizovať toto jeho rozhodnutie. Mníchovský diktát bol výsledkom tejto Hitlerovej politiky.
Vtedy aj Beneš, ktorý okrem iného bol aj agentom ruského krvavého diktátora Stalina, pochopil, že jeho štátu je koniec a odišiel do Londýna.
Českým a slovenským politikom ostávala iba úloha zachraňovať, čo sa ešte zachrániť dalo. Preto sa všetci usilovali získať si priazeň Hitlera. Pražský minister zahraničných vecí František Chvalkovský už 13. októbra 1938 oznamoval Hitlerovmu ministrovi zahraničných vecí von Ribbentropovi, že ČSR obráti svoju politiku o 180° a v decembri ho prijal aj Hitler.
Keď však už bolo jasné, že Hitler vojensky obsadí Česko a Moravu, slovenským zodpovedným štátnikom neostávalo iné, ako sa podobne pokúsiť zachrániť tým, že podľa návrhu Hitlera vyhlásili samostatnosť, ktorú on bol ochotný zaručiť.
Alternatíva, pred ktorú ich postavil bolo totiž rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Žiaden zodpovedný politik by nemohol pred národom zodpovedať za túto druhú alternatívu. Aj preto ani jeden z poslancov Slovenského snemu nehlasoval proti, ani sa nezdržal hlasovania.
Kto pozná dejiny, vie, že prakticky všetky malé, ale aj väčšie štáty mohli vzniknúť iba vtedy, keď to bolo v záujme rozhodujúcich mocností.
Takto vzniklo Belgicko, Bulharsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, ale aj Poľsko, Taliansko, bývalé Česko-Slovensko, bývalá Juhoslávia, Írsko, Rakúsko, neskôr Izrael; a takto vznikajú aj v súčasnosti nové štáty. Vyčítať Slovenskej republike, že pri jej zrode stála Nemecká ríša, je úplne mimo tejto logiky.
O kvalite prvej Slovenskej republike možno diskutovať. Jej hodnotenie bude vždy závislé od uhla pohľadu a od konkrétnych hodnotiacich parametrov. Lebo ešte nejestvoval na svete štát, ktorého zriadenie, zákonodarstvo a všetky administratívne, kultúrne, ekonomické i vojenské opatrenia tak vnútroštátneho, ako aj medzinárodno-politického charakteru a ich výsledky v rovine sociálneho rozvoja, výšky životnej úrovne a všeobecného súhlasu obyvateľstva by vykazovali iba pozitívne hodnotenie.
Je celkom zrejmé, že aj Slovenská republika mala svoje nedostatky, chyby a dopustila sa neprávostí. Ale ak sa jej jestvovanie porovnáva s povinným rozhľadom na situáciu v okolitých štátoch nášho stredoeurópskeho priestoru, každý objektívny pozorovateľ musí uznať, že vykazovala nepomerne viac pozitívnych ako negatívnych stránok. Nikdy predtým – a žiaľ ani nikdy potom – nebolo na Slovensku toľko pokoja a slobody v pestovaní národnej kultúry a vedy, v rozkvete umení a duchovnej tvorby, v slobodnom prejave náboženskej viery a s ňou spojených ľudových tradícií, v ekonomickom rozvoji a v citeľnom zlepšovaní životných podmienok väčšiny obyvateľov, ako práve za krátkych šesť rokov Slovenskej republiky.
V tomto sa dnes zhoduje už časť aj zahraničných historikov, iba niektorí historici na Slovensku ostali lipnúť na „jedine správnych tézach“ neblahého sovietsko-čechoslovakistického režimu.
Závislosť slovenského štátu od Hitlerovej ríše bola nevyhnutným dôsledkom medzinárodnej situácie.
Preto aj Slováci sa museli zúčastňovať na obetiach najhroznejšej vojny ľudských dejín. Museli vyslať na front desaťtisíce svojich vojakov a státisíce svojich pracovných síl do Nemeckej ríše, kde pracovali v životu nebezpečných podmienkach. Do tohto rámca patrí aj účasť Slovenska na nacistickom prenasledovaní židovskej menšiny. Bol to jeden z hlavných zámerov Hitlerovej politiky „prečesať Európu a zbaviť ju Židov“. Bolo to protiprávne, nemravné a neľudské celkom tak, ba ešte viac, ako celá vojna.
Ale ak sa tomu nevyhli oveľa staršie, historicky zakorenené a väčšie štáty vo vtedajšej Európe, je historicky nekorektné predpokladať, že by to bol mohol urobiť najmladší a ledva založený štátik s necelými 3 miliónmi obyvateľov.
Ako Hitler reagoval na pokusy odporu v tejto otázke, to sa ukázalo v Holandsku, kde náznak odporu zapríčinil deportáciu aj dovtedy chránených Židov, a neskôr aj v Bulharsku, kde to stálo život samého cára Borisa. Preto je paradoxné a eticky nekorektné, ak dnes už nikto nevyčíta spoluprácu na tomto diabolskom Hitlerovom diele ani samému Nemecku, ani napríklad Maďarsku, kde tých obetí bolo nepomerne viac, ale iba prvej Slovenskej republike. V objektívnych dejinách nemožno postupovať s aplikovaním rozličných meradiel na podstatne tie isté situácie a činy.
V širokom historickom kontexte význam 14. marca 1939 však znamená neporovnateľne viac než spomenuté pozitívne stránky zachovania národného spoločenstva na jeho životnom priestore počas nepredvídaných hrôz, ktorými druhá svetová vojna postihla celú Európu. Najdôležitejším obsahom toho, čo sa udialo 14. marca 1939 bolo obnovenie slovenskej štátnosti. Tej dávnej a slávnej štátnosti, ktorej základy položili kniežatá Pribina a Mojmír, ktorú až do uznávaného medzinárodného partnerstva vo vtedajšej Európe rozvinul kráľ Rastic, a ktorú svojimi výbojmi až na veľkú ríšu pretvoril slávny kráľ Slovákov Svätopluk I. Veľký. Vyhlásenie slovenského štátu v roku 1939 bolo obnovením tej dávnej jedinečnej slovenskej štátnosti, ktorú naši stredovekí predkovia v prvých desaťročiach 10. storočia stratili včlenením sa do novej uhorskej štátnosti a znamenalo oživenie dávnej pamäti slovenského národa .
Aj pomerne krátka skúsenosť samostatného života vo vlastnom štáte zanechala potom dušiach a mysliach drvivej väčšiny Slovákov a Sloveniek takú hlbokú stopu spojenú s túžbou po jeho obnovení, že ani štyridsať rokov opätovne im cudzími mocnosťami nanútenej štátnosti z rokov 1918 – 1939 nedokázalo ich odradiť od toho, aby využili prvú ďalšiu príležitosť prajnej medzinárodnej situácie a l. januára 1993 si po druhý raz obnovili svoju štátnu nezávislosť.
Bez historického obnovenia slovenskej štátnosti zo 14. marca 1939 sotva by sme sa boli dožili dnešnej Slovenskej republiky. Toto je najhlbší a najdôležitejší obsah výročia 14. marca 1939.
Prof. Milan S. Ďurica:
14. marec v historickom kontexte slovenského národa.
In: Kultúra. – Roč. 13, č. 5 (2010), s. 4.